×
Keď som v roku 1996 zakladal ambulanciu, mojou túžbou bolo priniesť v našom odbore pre pacientky niečo viac. Dnes sa to nazýva v iných oblastiach ako „niche“, čo v preklade znamená miestečko, útočisko, výklenok, kútik... Postupne som absolvoval tri špecializačné skúšky, získal niekoľko zahraničných certifikátov v našom odbore, absolvoval veľa kurzov, zahraničných stáží, napísal niekoľko článkov a porodil do štyri tisíc detí. A je to všetko môže byť málo, ak chýba cieľ. Myslím, že kolektív lekárov, ktorí sa môžu postarať v našom centre aj o vás má spoločný cieľ, a to je ochrana života. Verím, že budeme pre vás útočisko a vhodné miesto pre riešenie širokého spektra problémov. Jednoducho „nichehealthcare“ od začiatku. Preto si pre nás všetkých lekárov želám nadprirodzenú múdrosť a pre vás pacientov skúsenosť, že všetko môže slúžiť na dobré.
V roku 2007 som ukončila štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity P.J.Šafárika v Košiciach. Počas štúdia som absolvovala 1 rok štúdia v Marseille vo Francúzsku a odbornú stáž v Grenoble vo Francúzsku. Po ukončení štúdia som nastúpila na II. gynekologicko-pôrodnícku kliniku LF UPJŠ a UN v Košiciach. V roku 2008 som sa zúčastnila misijného projektu Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a prof. Krčméryho na Haiti. Po návrate som nastúpila na II. gynekologicko-pôrodnícku kliniku LF UK a UN v Bratislave, kde pracujem dodnes. V roku 2012 som zložila atestáciu v odbore gynekológia a pôrodníctvo. Vo svojej praxi sa zameriavam na pôrodníctvo, operačnú a pooperačnú gynekologickú starostlivosť a starostlivosť o pacientky s poruchami plodnosti.
Štúdium na Lekárskej fakulte univerzity Komenského v Bratislavesom ukončila v roku 2004. Následne som pracovala na I. gynekologicko-pôrodníckej klinike na Antolskej v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia som sledovala posun pubertálnych zmien u dievčat. Počas vysokoškolského a doktorandského štúdia som absolvovala stáže v Bruseli, v Paríži, v Kuvajte a vo Varese v Taliansku. V Írsku a v USA som absolvovala študijný program Restoratívnejreprodukčnej medicíny (NaProTechnology). Venujem sa najmä liečbe zníženej plodnosti, habituálneho potrácania a poruchám cyklu.
V minulosti som pracoval na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike v Univerzitnej Nemocnici Bratislava - Nemocnica Ružinov. Som držiteľom medzinárodného certifikátu v prirodzenom plánovaní rodičovstva - Billingsova ovulačná metóda. V rámci gynekológie a pôrodníctva sa venujem najmä problematike onkológie a prirodzenému plánovaniu rodičovstva. Absolvoval som viaceré odborné stáže v zharaničí: Hospital Clínico San Carlos, Madrid; Hospital Universitario Puerta de Hierro, Madrid; Hospital Universitario Virgen del Rocío, Sevilla, Španielsko; Universitätsklinikum Lipsko; St. Joseph Krankenhaus, Berlín, Nemecko; Hospital General, Toluca, Mexiko; Štúdium medicíny som absolvoval na 3. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Absolvoval s vyznamenaním Gymnázium Jura Hronca – International Baccalaureate diploma v Bratislave.
Som absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Po skončení štúdia som pracoval v NsP v Galante, v Nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave, neskôr v Ružinovskej poliklinike. V súčasnosti pôsobím ako zástupca prednostky II. RDG kliniky Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave. Mojou špecializáciou je všeobecná rádiodiagnostika, ale v ostatných rokoch sa venujem najmä mammodiagnostike. V odbore rádiológia pracujem takmer 20 rokov a táto práca ma napĺňa i baví. Svoju lekársku prax vnímam nielen ako povolanie, ale aj ako poslanie a službu.Vo voľnom čase si rád zahrám hokej, lyžujem, jazdím na horskom bicykli, rád chodím po horách. Občas pre rodinu a priateľov niečo dobré uvarím a upečiem. Som ženatý, s manželkou Renátou, s ktorou máme 3 úžasné deti.
Pri myelomenigocele (MMC) ide o závažné komplexné abnormality patriace do skupiny rázštepov chrbtice- spina bifida. Pri vhodnej popôrodnej zdravotnej starostlivosti prežije väčšina pacientov s rôznym rozsahom ťažkostí, v priamej závislosti od úrovne postihnutia. Vďaka údajom z klinickej štúdie MOMS-Trial (Management Of Myelomenigocele Study) z decembra 2010 sa starostlivosť o pacientov s rázštepom chrbtice zásadne zmenila. Je to takmer neuveriteľné, ale v prípade, že pri ultrazvukovom vyšetrení plodu sa zistí, že má rázštep chrbtice, je možné pri dostatočnej kvalifikácii vykonať priamo v maternici zákrok na plode medzi 19. a 26. týždňom tehotnosti. Pri zákroku sa otvorený defekt v chrbtici anatomicky uzavrie tak, aby v mieche v priebehu pokračujúceho vnútromaternicového vývoja nedochádzalo k ďalšiemu neurologickému poškodeniu.
Takto možno očakávané postihnutie významne zmierniť alebo v najlepšom prípade mu predísť. Ultrazvuková diagnostika napomáha k presnej lokalizácii miesta defektu v kosti ako aj okolitých mäkkých tkanív. Ultrazvuk s vysokým rozlíšením teda predstavuje najdôležitejšiu vyšetrovaciu metódu v presnej diagnostikeplodu s rázštepom chrbtice. V našom centre sa špecializujeme na ultrazvukovú diagnostiku akýchkoľvek vrodených vývojových chýb plodu a posúdeniu prípadnej možnosti ich liečby už v maternici. Ak takýto postup nie je možný, ponúkame komplexnú starostlivosť o tehotnosť komplikovanú vrodenou vývojovou chybou plodu až po odvedenie pôrodu, prípadne zabezpečenie následnej starostlivosti.
Živo si pamätám, ako som kŕmila bezstarostne našu prvorodenú dcéru Kristínku a tešila sa z prvých pohybov bábätka, ktoré si už veselo kopalo v mojom vytŕčajúcom brušku. Náš druhý zázrak sme plánovali a boli sme veľmi šťastní, keď som zistila, že som opäť tehotná. Žila som si vo svojom zabehnutom minisvete, plánovala renováciu nášho bytu, kým mi nezazvonil telefón. Na druhej strane znel sestričkin neistý hlas : "Príďte ešte dnes do ambulancie, lebo máte zlé výsledky. " Verím, že takéto správy sa ťažko oznamujú, ale ešte ťažšie prijímajú. V tom momente sa môj stereotypný kolotoč zastavil a želala som si len jedno: Nech to nie je pravda!
Tých dní do nutného odbornejšieho ultrazvuku, ktorý mal byť až v 20. týždni tehotenstva bolo neuveriteľne náročných a napätých. Milión otázok, ale ani jedna odpoveď. Okolie sa ma snažilo uchlácholiť vetami typu: "Neboj sa, veľa ženám zlé výsledky krvných testov nepotvrdia, všetko bude v poriadku, ešte nie je dôvod na paniku". Ja som si však potrebovala ujasniť, ako sa spolu so svojim manželom Milanom k tomu celému postavíme. Vybrali sme bábätku meno a vyjasnili si, čo v prípade, ak sa diagnóza potvrdí. Milan bol takisto v šoku, ale vnímal to celé z nadhľadu. Povedal mi, že aj choré detičky sú šťastné, že žijú. Vtedy som nevedela, akú veľkú pravdu mi hovorí. V Martine, v centre prenatálnej diagnostiky, kam sme šli na ultrazvuk, sa naše obavy do pár minút potvrdili. Naše bábätko má vývinovú vadu, veľmi rozsiahly rázštep chrbtice – spina bifida.
Ani neviem definovať, čo sa mi odohrávalo v hlave. Asi ozaj nič! Nastúpil silný šok, lebo padli aj posledné zvyšky nádeje. Jediné, čo som dokázala vnímať, bolo to, ako ma manžel chytil za ruku. Po chvíli som sa prinútila sústrediť na slová lekára, aj keď mnohému som pre vysokú odbornosť nerozumela. Snažila som sa predstaviť si, čo môže z tejto diagnózy pre budúcnosť nášho syna vyplývať. Čomu budeme spoločne čeliť.
Lekár nám navrhol ako prvú možnosť abort - potrat, ktorý sme spoločne zamietli.Nevedela som si predstaviť, že by som mala vysloviť súhlas, keď som vedela, že sa v mojom tele rodí nový život, hoci s nejakou chybou. Na ultrazvuku som už viackrát videla jeho nožičky, pršteky, ústočká, počula jeho srdiečko. Človek prichádza postupne na to, že život je dosť vzácny. Máme doma jednu zdravú, šikovnú dcéru. Mali by sme však v pokore uznať, že nikdy nevieme, kedy aj zdravé už narodené dieťaťa môže vážne ochorieť alebo mať fatálny úraz a ponesie si následky do konca života, vtedy sa ako jeho rodičia o neho prestaneme starať? Prečo by sme mali o to právo obrať naše ešte nenarodené dieťa?
Ďalšou možnosťou bola operácia po pôrode. Lekár nás oboznámil, že pôrod musí byť na špecializovanom pracovisku, kde do 48 hodín zoperujú bábätko. Dostali sme typy na Košice, Martin a Bratislavu.
Treťou možnosťou bola operácia ešte počas tehotenstva, ktorá znela úplne ako nejaké sci-fi. Lekár nám vymenoval pár štátov v zahraničí, kde je možné podstúpiť túto operáciu, ale túto variantu nám veľmi neodporúčal. Len jedna jeho pacientka sa rozhodla podstúpiť túto operáciu v Belgicku, ale tá žiaľ, podľa jeho slov, úspešne veľmi nedopadla. Bábätko sa údajne vyvíjalo horšie po operácii, ako pred ňou.
Manžel veľmi rýchlo túto možnosť zamietol. Ja som sa snažila zachovať si ako tak ešte triezvy rozum, ale pocity veľmi rýchlo naberali depresívny tón.
Nevedeli sme v podstate nič. Bola som v polke tehotenstva a to bolo ešte priskoro na nejaké prognózy a závery. Ale vedeli sme, že zdravé bábätko mať nebudeme. Nasledovalo obdobie smútku. Hľadala som na internete dostupné informácie o detičkách s diagnózou spina bifida. Mala som zmiešané pocity, lebo ťažko sa mi dívalo na otvorený chrbátik, na deti, ktoré majú zatiaľ stále nenaplnenú túžbu postaviť sa na nohy. Upadala som do depresie a neustále len konštatovala, čo si počneme, prečo sa to stalo práve nám a dokola stále rovnaké otázky, bez rozumnej odpovede. Blížili sa Vianoce, tak som sa snažila rozptýliť prípravami na nich a potlačiť v sebe pocity úzkosti. Boli to však paradoxne naše najkrajšie sviatky. S bolesťou sa vytratil stres, zameranosť na nepodstatné a malicherné. Ako tak dni plynuli a ja som mala stále čistejšiu myseľ, v jednom rozhovore som sa zmienila manželovi, že sa nemôžeme uspokojiť s názorom od jedného lekára s jednou pacientkou. Bola som rozhodnutá urobiť všetko preto, aby som mohla pomôcť bábätku, čo najlepšie a vybrať si možnosť až vtedy, ak zistím o oboch alternatívach, čo najviac vedomostí. Vedela som však, že najväčším nepriateľom je čas, pretože mi bežal 23. týždeň tehotenstva a prenatálnu operáciu bolo nutné vykonať do 26. týždňa.
Aj napriek tomu, že sme sa diagnózu dozvedeli tak neskoro, a jej riešenia boli plné zahmlení, necelistvých informácií a k tomu ešte tesne pred sviatkami, nenechali sme sa odradiť. Zmobilizovali sme rodinu, priateľov, rozhodili siete medzi známych lekárov, ktorí boli ochotní konzultovať našu diagnózu s primármi nemocníc, až sme sa dopracovali k MUDr. Hornovi, ktorý je na Slovensku najlepší špecialista na rázštepy chrbtice a súčasne k MUDr. Drábovi, gynekológovi so zameraním na vývinové chyby. Až neskôr sme zistili, že obaja pracujú v jednom tíme a ponúkajú nám možnosť prenatálnej operácie v Zürichu. V tomto meste žije už dlhé roky moja sesternica, ktorá nám tiež potvrdila, že Švajčiarsko má veľmi dobré výsledky v pomoci nenarodeným deťom s rázštepom chrbtice. Na uskutočnenie tohto nádejného sna nám však ostávalo minimum času. Stačil jeden prepadnutý termín stretnutia, alebo vyšetrenia a sen by sa rozplynul.
S manželom sme precestovali kilometre, dali dokopy potrebné veci. Podstúpila som potrebné vyšetrenie amniocentézu, ktorá vďaka Bohu priniesla už len pozitívne výsledky, a tak sme dostali zelenú smerom do Švajčiarska. Zbalili sme sa veľmi rýchlo a s manželom sme odcestovali do Zürichu.
Pred operáciou som absolvovala ešte vyšetrenie MRI bábätka a ďalší ultrazvuk. Podľa výsledkov bolo naše bábo vhodným adeptom na operáciu. Po konzultácii s Prof. Martinom Meulim, hlavným chirurgom vedúcim operácie nenarodených detí s rázštepom chrbtice bolo potrebné už len jedno - rozhodnúť sa.
Poviete si, tak načo si tam šla. No verte mi, bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Nie preto, že by som pochybovala o výsledkoch a správnosti tejto operácie. Vôbec som netušila, či toto celé zvládnem, ak nastúpim, resp. ja už len naskočím do sci-fi vlaku, ktorý ma odvezie ďaleko od rodiny, na dlhšiu dobu do neznámeho prostredia, v inom systéme. Mojou batožinou bude určitá dávka bolestí, neistoty, možné komplikácie. Tento príbeh píšem ešte tu v Zürichu. Všetky nástrahy tejto dobrodružnej cesty, však prekrýva nádej v lepší a kvalitnejší život bábätka. Náš malý zázrak po operácii hýbe nožičkami, vyvíja sa priaznivo, takže máme nádej, že jedného dňa bude náš Martin stáť na nohách a chodiť! Aj napriek tomu, že táto možnosť je pre rodičov náročný boj, bábätko sa síce "dvakrát narodí", ale dostane tak šancu, kedy sa jeho rany môžu hojiť ešte v brušku a rázštep by sa tak nemal zväčšovať. Verím, že skrze túto našu spoločnú bolesť, sa staneme silnejšími a schopnými tešiť sa z maličkostí, lebo o tom je skutočný život.
Týmto chcem poďakovať tímu slovenských lekárov, ktorí nám v našej misií za kvalitnejším životom nášho bábätka podali ochotne svoju ruku. DAKUJEME MUDr. František Horn, MUDr. Marek Dráb, MUDr. Martin Lindák, MUDr. Dominika Števková.
Zároveň ďakujem a vyjadrujem obdiv trom slovenským ženám Katke, Gabike a Simonke. Oni napredujú predo mnou na tejto síce zložitejšej a náročnejšej ceste, ale verím, že vedúcej na tie najkrajšie zákutia. Mám nádej, že diagnóza spina bifida, už nebude znamenať katastrofu, a že sila nás žien a odvaha nás matiek bude mocnejšia ako prvoplánový a instantný abort ponúknutý ako jej riešenie.
Prajem nech sa zdanlivo nemožné, stáva skrze Božiu milosť možným...
Bol to deň, na ktorý som netrpezlivo čakala, pretože sme sa mali dozvedieť pohlavie nášho druhého dieťatka. Vyšetrenie zrazu trvalo akosi pridlho a ja som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Na druhý deň sme utekali do nemocnice kde sa bohužiaľ diagnóza Spina bifida potvrdila. Nikdy nezabudnem na ten pocit bezmocnosti, tá strašná bolesť v srdci. Bolo to akoby mi moje nenarodené dieťa niekto ukradol. Sedeli sme na chodbe, môj gynekológ ma držal za ruku a mne sa po lícach kotúľali slzy ako guličky hrachu. Vraví mi:“ Gabuľka neplačte, buďte rada že som na to prišiel včas.“ Včas na čo? Veď ide o rázštep chrbtice, pomyslela som si zúfalo nevidiac svetlo na konci tunela. S manželom nás požiadal len o jednu vec, a to, aby sme sa stretli s neurochirurgom Františkom Hornom a vypočuli si aké možnosti existujú pre naše dieťa.
Po absolvovaní aminocentezy a MRI sme celí vyplašení, psychicky zničení utekali za doktorom Hornom, ktorý nás veľmi milo privítal. Navrhol nám dve možnosti. Operáciu hneď po narodení alebo prenatálnu operáciu plodu, ktorá sa robí v Zürichu, ktorú je možne vykonať len do 26. týždňa tehotenstva. Priznám sa že pre nás to bolo úplne sci-fi a hlavou sa nám prehnali všetky možné myšlienky. Na jednej strane neskutočne veľký strach z toho, aký život nás čaká a na druhej strane obrovská túžba si dieťatko nechať. Času na rozmyslenie bolo ale málo.
Našťastie pre nás túto operáciu už jedna Slovenka podstúpila. Ešte v ten večer som mame malého Sebastiana zavolala a o pár dni na to nás s otvorenou náručou privítali u seba doma. Sebi bol nádherné bábätko a jeho mama nás uistila že sa vo Švajčiarsku nemusíme ničoho báť. A tak sme s operáciou súhlasili a o pár dní sme boli v Zürichu.
Operácia prebehla výborne bez komplikácii. Keď som sa prebrala z narkózy, stálo nado mnou niekoľko anjelov. Môj manžel s našim 2 ročným synom Samkom, môj gynekológ Marek Dráb, doktor Horn a v neposlednom rade sám archanjel , profesor Meuli. Nakoniec sa ukázalo že malinka mala poškodený len jeden stavec a nie dva.
V mojom prípade som musela v nemocnici ostať až do pôrodu .Vtedy to boli pre mňa nekonečne dlhé tri mesiace v " 5 hviezdičkovom hotely“, no s odstupom času viem, že to bolo to najlepšie pre mňa a moje dieťa. V najťažších chvíľach som si zvykla čítať príbehy o spina bifida z rôznych kútov sveta, pričom každý jeden začal tak isto. Diagnóza nezlučiteľná so životom, pričom doktori radili rodičom ukončiť tehotenstvo. A vtedy som si uvedomia aké obrovské šťastie v nešťastí sme mali my. Žiadna zmienka o potrate od môjho gynekológa, ale boj za záchranu krehkého života. A za to mu budem do smrti vďačná.
Simonka sa narodila v 37. týždni plánovanou sekciou. Keď som ju prvý krát videla, všetka tá bolesť, strach z budúcnosti, to všetko bolo zrazu preč. Tú obrovskú ranu na srdci v sekunde zacelila nekonečna láska ktorá nemá hranice, beznádej vystriedala obrovská sila. Bola tak neskutočne krásna. Jazva na jej chrbátiku bola tak malá, že doktori nevedeli odkiaľ ju majú začať merať. Hotový zázrak.
Po týždni strávenom na neonatologií nás prepustili domov s tými najlepšími správami aké nám mohli povedať. Pri pohľade na všetky tie ťažko choré deti sme s manželom mali pocit že si domov odnášame zdravé dieťa a boli sme za to neskutočne vďační. A tak je tomu aj teraz. Dnes má Simonka 10 mesiacov. Krásne hýbe nohami a plazí sa ako vojak v zákope po celom dome. 3x denne rehabilitujeme a veríme, že sa čoskoro postaví na nohy. Je neskutočne veľká bojovníčka a sme na ňu veľmi hrdí. Neprejde jedna minúta, kedy by sa nezasmiala. Je pre celú rodinu veľké požehnanie.
A práve taký je náš život so spinou bifidou. Nádherný a veselý ako naša Spinka, plný nových dobrodružstiev, priateľstiev a výletov do Zürichu. Nie nadarmo sa vraví že všetko zlé je na niečo dobré. A keď v tom zlom nájdete čo i len jedno dobré, tak viete že to stálo za to. A my sme našli. Našli sme DOKONALÉ ŠŤASTIE.